Lk 1,46-56

„Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“

Mária, ku ktorej prišiel Boh, ktorá ho svojím „áno“ prijala do srdca, nenechala si tú radosť pre seba, ale išla za Alžbetou, aby sa tam, ďaleko v hornatom kraji, s ňou podelila o svoju radosť a vyspievala  Magnificat. Išla tam len preto?

Išla tam aj preto. Lebo človek, ktorý vo svojom srdci prežíva radosť z Božej prítomnosti, nemôže si tú radosť egoisticky nechať  len pre seba. Je vnútorne prinútený, aby sa s ňou podelil s inými ľuďmi.

Bola však ešte jedna príčina, ktorá kázala Márii ísť za Alžbetou: Mária počula, že jej príbuzná potrebuje pomoc. V tej situácii ani dlhá cesta, ani nebezpečenstvá, ani únava, ani požehnaný stav – nič nebolo prekážkou.

Prijatím Boha do svojho srdca Mária prešla vnútornou premenou. Svoje srdce otvorila nielen pre Boha, ale aj pre druhého človeka.

Nestačí prijať do svojho srdca Boha, uzavrieť sa do seba a spievať o tom, že mi Boh urobil veľké veci. Boha, ktorého som prijal, nesmiem si nechať len pre seba – musím ho zaniesť ostatným, musím sa s nimi podeliť o svoju radosť.