Nedeľa Zmŕtvychvstania
Mk 16, 1-7 „Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte...“
Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní sa nestretáva so svojimi učeníkmi, ale im odkazuje, aby sa vrátili do Galiley, kde ho uvidia. Prečo sa Ježiš rozhodol konať práve takto?
Ježiš vedel, aké ťažké bude po tom, čo sa stalo, uveriť učeníkom v jeho zmŕtvychvstanie. Preto chcel, aby sa vrátili do Galiley, tam, kde sa všetko začalo — ich láska k Ježišovi, ich viera, ich povolanie. Tam sa naozaj s ním stretli.
Každý z nás má svoju Galileu, miesto a čas, kde sa v našom vzťahu s Bohom všetko začalo. Nezabudnime cestu do svojej Galiley. Lebo máme Ježišov prísľub, že aj v tých najväčších, neprekonateľných ťažkostiach, aké prežíva alebo bude prežívať naša viera, práve tam, na mieste, kde sa pre nás začalo všetko dobré a krásne, sa iste stretneme s Bohom.
Oktáva pondelok
Mt 28, 8-15 „Ženy rýchlo vyšli z hrobu a so strachom i s veľkou radosťou bežali to oznámiť jeho učeníkom...“
Aká veľká to bola radosť, že premohla a zvíťazila nad strachom!
Ženy nás učia niečo nesmierne dôležité: radostnú zvesť nesmieme zadržiavať len pre seba, ale sa máme o ňu podeliť aj s ostatnými.
A neexistuje taký strach, neexistujú také prekážky a ťažkosti, ktoré by nám v tom mohli zabrániť.
Ženy to dokázali. Zvesť o Ježišovom zmŕtvychvstaní priniesli apoštolom a učeníkom. A my? Koľkí ľudia sa od nás dozvedeli, že Ježiš vstal z mŕtvych?
Oktáva utorok
Jn 20, 11-18 „Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: Videla som Pána!...“
Stretnutie Márie so zmŕtvychvstalým Kristom je plné tajomstva, nežnosti a lásky. Plakala nad prázdnym Ježišovým hrobom. Plakala dvojnásobne – že zomrel a že nenašla jeho telo. V mužovi, ktorý sa jej prihovoril, spoznala Ježiša až keď ju nežne oslovil po mene: Mária.
A potom sa stalo to, čo je dôsledkom stretnutia so zmŕtvychvstalým Ježišom: „išla a zvestovala učeníkom: Videla som Pána!“.
Človek, ktorý miluje Boha, chcel by ho zadržať len pre seba. No nesmie. Preto je potrebná viera, cítenie Cirkvi a zodpovednosť, aby sa o Boha podelil aj s ostatnými.
Pre nás, Kristových učeníkov, spoznať Krista a stretnúť sa s ním znamená: hlásať ho — vždy, všade a všetkým.
Oktáva streda
Lk 24, 13-35 „A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho...“
Príbeh apoštolov kračajúcich cestou spolu s Ježišom je príbehom o tom, že môžeme byť blízko Boha a nespoznáme ho.
Apoštoli po Ježišovom zmŕtvychvstaní išli po ceste. Priblížil sa k nim Ježiš, no nespoznali ho. Nespoznali ho, keď sa s ním rozprávali, keď sa im prihovoril, keď im vysvetľoval Písma. Zázrak, že ho požiadali, aby s nimi zostal.
Aj my môžeme kráčať cestou svojho života spolu s Bohom a nespoznať ho a ani si nevšimnúť, že je s nami. Človek má často zatvorené oči, aj keď sa pozorne pozerá okolo seba.
Je len jedno miesto, kde vždy máme istotu, že Ježiš je s nami a vieme, že je to On. Je to „lámanie chleba“ — Eucharistia. Je to miesto, kde sa nám otvárajú oči.
Oktáva štvrtok
Lk 24, 35-48 „Dotknite sa ma a presvedčte sa!...“
Keď sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil svojim učeníkom, boli zmätení a naľakali sa. Mysleli si, že vidia ducha. Prvé slová, ktoré začuli, boli: „Pokoj vám... Neľakajte sa!...“.
Zmŕtvychvstalý Ježiš prináša svojim učeníkom dary — pokoj a odvahu.
Aj nám sú tieto dary mimoriadne potrebné. Predovšetkým dar odvahy, aby sme sa nebáli pristúpiť k Ježišovi a presvedčiť sa, že je to On — živý a zmŕtvychvstalý Pán, ktorý je s nami.
Bez toho, aby sa človek dotkol Ježiša, nepresvedčí sa a neuverí.
Oktáva piatok
Jn 21, 1-14 „Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu...“
Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa apoštoli vrátili do Galiley. Tam čakali na Ježiša a čas očakávania si krátili rybárčením. Ježiš sa im opäť zjavil a opäť ho spoznali až pri lámaní chleba.
Ježiš sa zjavuje apoštolom v prostredí, ktoré veľmi dobre, ba dôverne poznajú. Lebo On vždy vchádza do obyčajného ľudského života.
Aj nám sa Ježiš zjavuje v realite nášho každodenného života. Nehľadajme neobyčajné a výnimočné príležitosti, aby sme sa mohli stretnúť s Bohom. Hľadajme ho v našej každodennosti, lebo práve tam sa nám zjavuje.
Oktáva sobota
Mk 16, 9-15 „Napokon sa zjavil Jedenástim (...) a povedal im: Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium...“
Zaujímavé a jednoznačné sú slová evanjelia. Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš sa najprv zjavil Márii Magdaléne a ona „išla a zvestovala o tom“. Potom sa zjavil dvom učeníkom na ceste a aj „oni to išli zvestovať ostatným“. Napokon sa zjavil Jedenástim a dal im príkaz, aby išli do celého sveta a zvestovali pravdu o jeho zmŕtvychvstaní.
Aj nám Ježiš nedáva na výber. Nestačí, že uveríme, treba, aby sme vieru aj zvestovali.
Nedeľa Božieho Milosrdenstva
Jn 20, 19-31 „Ak neuvidím (...), neuverím...“
Také ľahké je odsúdiť Tomáša. Také ľahké je povedať: neveriaci. Neodsudzujme ho! On sa naozaj chcel presvedčiť. On nechcel opätovne prežiť sklamanie.
Ježiš to rozumie. Hovorí mu: Poď sem, dotkni sa ma a presvedči sa.
Nepochopíme nádheru Božieho milosrdenstva, ak sa o ňom nepresvedčíme. Ak neprídeme k Bohu a nedotkneme sa ho — so strachom, ale aj s dôverou. Až potom môžeme povedať ako Tomáš: „Pán môj a Boh môj!“.
Pondelok II. velk. tyžd.
Jn 3, 1-8 „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo...“
Rozhovor Ježiša s Nikodémom nám prináša osviežujúcu správu: nikdy nie je neskoro, aby človek mohol začať svoj život odnova.
Na Ježišove slová, že každý, kto chce dosiahnuť Božie kráľovstvo, sa musí narodiť zhora, Nikodém reaguje otázkou: veď som už starý, ako sa starý človek môže narodiť druhýkrát?
Pre nebo sme všetci mladí. A všetci máme šancu narodiť sa z Ducha a stať sa novými ľuďmi. Vďaka Božej milosti a vďaka smrti a zmŕtvychvstaniu Ježiša Krista je to možné. Je to možné aj pre nás.
Utorok II. velk. tyžd.
Jn 3, 7b-15 „Tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život...“
Ježišov rozhovor s Nikodémom nám odhaľuje ďalšie tajomstvo — tajomstvo spásy, ktoré pramení v kríži.
Ježišov kríž, ktorý mnohí považujú za znak hanby, je stromom večného života. Bolo treba, aby Ježiš bol vyzdvihnutý na kríž, aby ľudia, ktorí uveria, zachránili si život a dosiahli spásu.
Dnes je kríž mnohým ľuďom ľahostajný. Dnes sa mnohí — aj kresťania — hanbia za kríž. Pre nás, pre našu vieru a život, je kríž nesmierne dôležitý. Je nielen znakom spásy, ale jej zdrojom.
Streda II. velk. tyžd.
Jn 3, 16-21 „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život...“
Boh je nekonečná láska. Láska sa neuzatvára do seba, ale sa otvára pre iných, chce sa podeliť o seba so všetkými. Boh je láska milujúca ľudí. Bohu na nás bezhranične záleží. Preto robí všetko, aby človek dosiahol večné šťastie.
Všetko, čo urobil Boh, urobil z lásky k nám. Dal nám svojho jednorodeného Syna, aby nás zachránil, aby nás spasil, aby každý človek mal večný život. Boh urobil pre nás všetko. Ostatné musíme urobiť my.
Čo musíme urobiť? Uveriť. Uveriť v jednorodeného Božieho Syna. Lebo len viera nám dá večný život.
Štvrtok II. velk. tyžd.
Jn 3, 31-36 „Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko...“
Boh je Pánom všetkého. Má právo rozhodovať o všetkom. Svoju právomoc zveril do rúk Synovi. Preto zvykneme hovoriť, že všetko je v Božích rukách. Sú to milujúce ruky.
Človek občas chce byť ako Boh. Chce rozhodovať o všetkom sám. Verí, že sa o seba sám postará. Všetko chce mať vo svojich rukách.
Šťastie nenájdeme v bezhraničnej slobode, ktorá šliape Božie práva. Šťastie nájdeme, keď sa zveríme do milujúcich Božích rúk.
Piatok II. velk. tyžd.
Jn 6, 1-15 „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?...“
Nebojme sa obetovať Bohu to, čo máme. Nebojme sa, že to nestačí. Obetujme mu všetko z hĺbky srdca. On na to čaká, a vie, čo s tým urobiť.
V Ježišových rukách aj to málo, ktoré mu obetujeme a odovzdáme, znamená veľmi veľa. Pre Boha je všetko dôležité. On vie rozmnožiť všetko, čo je dobré.
Jestvuje tajomstvo, ktoré môžeme nazvať tajomstvom prázdnych rúk. Naše prázdne ruky nikdy nie sú prázdne. Môžeme obetovať aj to, čo nemáme.
Často sa nám zdá, že nemáme nič, čo by sme mohli obetovať Bohu alebo ľuďom. My totiž zmýšľame „vo veľkom“. A zdá sa nám, že keď nedáme veľa, nedáme nič a škoda sa unúvať.
Sobota II. velk. tyžd.
Jn 6, 16-21 „To som ja, nebojte sa!...“
Učeníci sú na mori. Bojujú so spánkom, únavou, vetrom a rozbúreným morom. A predovšetkým sa boja. Ich srdcia sú preplnené strachom. V takomto stave sa stretávajú s Ježišom, ktorý k nim prichádza, kráčajúc po mori.
Prvé slová, ktoré počujú, sú: „Nebojte sa!“. Ježišova prítomnosť víťazí nad strachom a bezradnosťou.
Aj nám sa stáva, že sa ocitneme v podobnej situácii ako apoštoli. Nad strachom, únavou, a bezradnosťou sami nezvíťazíme. Našťastie aj k nám prichádza Ježiš s tým istým posolstvom: „Nebojte sa!“.
Stačí, ak otvoríme srdcia pre jeho prijatie a všetko v našom živote sa zmení.
Nedeľa III. veľk. tyžd.
Lk 24, 35-48 „Vy ste toho svedkami...“
Zmŕtvychvstalý Ježiš sa ukazoval svojim apoštolom nielen preto, aby ich presvedčil, že žije a že naozaj vstal z mŕtvych. Ježiš sa zjavoval učeníkom, aby ich posielal. Hovoril: „Vy ste toho svedkami...“ a preto „choďte do celého sveta a hlásajte...“.
Povinnosť hlásať evanjelium je prvá úloha Ježišových učeníkov.
V prežívaní viery aj my často robíme chybu, že sa zastavujeme v polovici cesty: prijímame vieru, no nehlásame ju. Zabúdame, že prijať vieru je len prvá časť zverenej úlohy.
Ježišov učeník sa „automaticky“ stáva apoštolom a svedkom. Ak nie je svedkom — prestáva byť učeníkom.
Pondelok III. veľk. tyžd.
Jn 6, 22-29 „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka...“
Keď Ježiš nasýtil obrovský zástup, spolu so svojimi učeníkmi odišiel na druhý breh Tiberiadského mora. Keď si to ľudia všimli, išli za ním a hľadali ho. Prečo? Preto, že chceli počúvať jeho slová, že sa chceli sýtiť jeho náukou? Nie. Hľadali ho preto, že opäť chceli dostať chlieb, ktorým by sa mohli nasýtiť. Ježiš im povedal: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“.
Aj nám sa stáva, že nehľadáme Ježiša s čistým a nezištným úmyslom, ale preto, že niečo chceme dostať a dosiahnuť.
Dajme si pozor, lebo aj nás sa týkajú slová: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka“.
Snažíme sa kráčať za Ježišom. S akým úmyslom to robíme?
Utorok III. veľk. tyžd.
Jn 6, 30-35 „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti?...“
Ľudia, ktorí počúvali Ježišove slová, čakali, že ich Ježiš presvedčí, že je naozaj Boží Syn, a urobí niečo, vďaka čomu bude im ľahšie uveriť. Pýtali sa: „Aké znamenie urobíš, aby sme videli a uverili ti?“. Ježiš, namiesto toho, aby im dal znamenie, ukazuje im Otca.
Ľuďom sa zdá, že potrebujú znamenie, aby mohli uveriť, že sa potrebujú presvedčiť, že to, čomu veria, je naozaj pravda.
Omyl. Aby sme mohli uveriť, nepotrebujeme znamenie, ale bezhraničnú dôveru. Potrebujeme priblížiť sa k Bohu a s dôverou s odovzdať do jeho milujúcich rúk.
Streda III. veľk. tyžd.
Mk 16, 15-20
„Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium...“
To boli posledné slová, ktoré Ježiš povedal svojim apoštolom pred nanebovstúpením: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium“.
Misijné poslanie vždy bolo a aj naďalej je základom Cirkvi a jej srdcom.
Toto poslanie môžeme chápať dvojako: ako hľadanie nových veriacich a rozširovanie kruhu Cirkvi alebo ako upevňovanie viery tých, ktorí uverili. Aj jeden aj druhý rozmer je nesmierne dôležitý.
Cirkev vo svojich dejinách viac zdôrazňovala ten prvý rozmer misijného poslania. Prichádza čas, aby sme — nezanedbávajúc rozširovanie viery — urobili všetko, aby sme ju prehlbovali a upevňovali. Lebo misijné územie dnes je aj naše srdce.
Štvrtok III. veľk. tyžd.
Jn 6, 44-51 „Kto verí, má večný život...“
Ježiš hovorí: „Kto verí, má večný život“. Sú to veľmi dôležité slová. Viera je jedinou cestou k večnému životu.
Ježiš nehovorí: kto sa modlí, má večný život... alebo: kto zachováva prikázania, má večný život... Ježiš hovorí: „Kto verí, má večný život“. Čo to znamená? Že sa nemusíme modliť? Alebo zachovávať prikázania? Vôbec nie! To všetko musíme robiť, ale podstatou a základom je viera.
Človek môže žiť podľa Božích prikázaní a môže sa aj modliť bez toho, aby veril. Ale či nás to spasí? Bez viery je všetko ostatné prázdne.
Piatok III. veľk. tyžd.
Jn 6, 52-59 „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom...“
Eucharistia je Božím darom pre ľudí. Je pokrmom pre večný život. Je telom a krvou Ježiša Krista. Ježiš nám odhaľuje ešte jeden rozmer Eucharistie.
Eucharistia je spôsob, ako sa človek môže zjednotiť s Bohom. Ježiš povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“. Človek, ktorý prijíma Ježišovo telo a krv, prijíma jeho samého, zjednocuje sa s ním a ostáva v ňom.
Hovoríme, že Eucharistia nám dáva život. Život nám dáva Ježiš, ktorého prijímame. On, ktorý žije, ostáva v nás, aby sme aj my mohli žiť.
Sobota III. veľk. tyžd.
Jn 6, 60-69 „Pane, a ku komu by sme išli...“
Keď Ježiš hovoril o Eucharistii, o svojom tele a krvi, ľudia neprijímali jeho slová a pohoršovali sa. A mnohí už viac s ním nechodili. Ba, odišli od neho aj niektorí z jeho učeníkov. Vtedy sa Ježiš ostatných spýtal: „Aj vy chcete odísť?“.
Petrova odpoveď je jednoznačná: „Pane, a ku komu by sme išli“. Čo sa v tejto odpovedi skrýva? Hlboká viera a bezhraničná dôvera? Alebo neistota a bezmocnosť? — lebo naozaj nemali by kam ísť. Peter dodáva: „My sme uverili a spoznali...“ — a to vysvetľuje všetko.
Aj my prežívame ťažké obdobia vo svojej viere, aj pre nás je ťažké prijať niektoré Ježišove slová. Z vierou a dôverou opakujme vtedy slová Petra: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života!“.
Nedeľa IV. veľk. tyžd.
Jn 10, 11-18 „Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa...“
Ježiš je dobrý pastier. Dobrý, to znamená, že nie je nájomník, neopúšťa a neuteká od svojich oviec, ale mu na nich záleží. Dobrý pastier dáva svoj život za ovce. Prečo? Pretože ich pozná.
Boh nás pozná. Vie o nás všetko. Miluje nás.
To je tajomstvo dobrého pastiera: on pozná a miluje svoje ovce. Taký je Boh. A čo my? Poznáme a milujeme Boha?
On je dobrý pastier. A my? Sme dobré ovce?
Pondelok IV. veľk. tyžd.
Jn 10, 1-10 „Ja som brána k ovciam...“
Ježiš hovorí: „Ja som cesta, pravda a život“. Teraz dodáva, že je nielen cesta, ale aj brána — brána k ovciam.
Blahoslavený Ján Pavol II. povedal, že človeka nemožno pochopiť bez Ježiša Krista, a ani človek nepochopí sám seba bez Krista.
Ježiš, dobrý pastier, je cesta k porozumeniu človeka.
Naše srdce a život sú nepochopiteľné, a neporozumieme nič bez Boha, bez Ježiša. On má kľúč k nášmu životu.
Utorok IV. veľk. tyžd.
Jn 10, 22-30 „Moje ovce počúvajú môj hlas (...) a idú za mnou...“
Ježiš je dobrý pastier. Pozná svoje ovce, miluje ich a dáva za ovce svoj život. Ale je aj druhá stránka tej istej pravdy. Nielen pastier je povinný byť dobrým pastierom. Aj ovce majú svoje povinnosti.
Prvou povinnosťou oviec je počúvať svojho pastiera a byť poslušnými. Druhou povinnosťou je nasledovať ho. A tu sa začína problém.
Človek dnes nechce počúvať nikoho iného okrem seba a nechce kráčať inou cestou, okrem tej, ktorú si sám vyvolí.
Vo viere je dôležitá poslušnosť voči Bohu a nasledovanie ho. To nie je možné bez toho, aby človek Bohu dôveroval. Tajomstvo „dobrých oviec“ spočíva v dôvere.
Streda IV. veľk. tyžd.
Jn 12, 44-50 „Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách...“
Úbohý je človek, ktorý nevie, kam smeruje a akou cestou má kráčať k cieľu, a ktorý cestou svojho života kráča vo tmách.
Ježiš je cesta k Otcovi. A zároveň je svetlo, ktoré osvetľuje ľudské cesty. S ním sa človek nestratí.
Pre veriacich je Ježiš istotou v neistotách života. Vo všetkých ťažkostiach človek víťazi vďaka Ježišovi a nestratí sa, lebo ho vedie Ježišovo svetlo. A všetko to vďaka viere. Prijímať s vierou do svojho života Ježiša Krista je jediná podmienka, ako nám Ježiš môže pomôcť. Človek len vďaka viere neostáva vo tmách.
Štvrtok IV. veľk. tyžd.
Jn 14, 6-14
„Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí...“
Vo viere sa všetko začína od túžby — od túžby po Bohu, po stretnutí s ním.
Filipova prosba adresovaná Ježišovi: „Pane, ukáž nám Otca“, je dôkazom túžby jeho srdca. Svedčia o tom slová, ktoré neskoršie dodáva: „Ukáž nám Otca a to nám postačí“.
Ježiš je vždy ochotný splniť toto želanie, veď jeho poslaním a úlohou je privádzať ľudí k Otcovi. Ježiš je zjednotený so svojím Otcom a stále prebýva v ňom. Chce, aby aj jeho učeníci boli tak zjednotení s Bohom, ako je s ním zjednotený on sám.
Ježiš ochotne splní našu prosbu. Stačí, ak ho budeme žiadať tak ako Filip: „Ukáž nám Otca a to nám postačí“.
Piatok IV. veľk. tyžd.
Jn 14, 1-6 „Vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja...“
Nielen človek túži po Bohu, po zjednotení s ním, ale aj Boh túži po tom, aby človek bol blízko neho. A je ochotný urobiť všetko, aby bolo tak naozaj.
Boh poslal k nám svojho Syna, Ježiša Krista. On je cesta, ktorá nás vedie k Otcovi, On je pravda, ktorá nás oslobodzuje, On je život, ktorý nikdy nekončí. Ježiš urobil pre nás všetko, pretože nás miluje. Chce, aby sme boli zjednotení s ním.
Ježišova túžba po nás sa odzrkadľuje v jeho slovách: „Vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja...“.
Túžim po Bohu tak, ako On túži po mne?
Sobota IV. veľk. tyžd.
Jn 4, 7-14 „Kto vidí mňa, vidí Otca...“
Ježiš je tak dokonale zjednotený a spojený so svojím Otcom, že sa stotožňuje s ním. Preto môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“.
Našou povinnosťou, povinnosťou každého kresťana, je to isté — tak sa stotožniť s Bohom, aby ľudia, ktorí sa pozerajú na nás, videli Boha.
Hlásam a objavujem Boha svojím životom? Dokážem to?
Nedeľa V. veľk. tyžd.
Jn 15, 1-8 „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť...“
Človek má hodnotu a je splnený len vtedy, keď jeho život prináša úrodu. Nikto nie je schopný prinášať ovocie sám zo seba, pretože každý musí odkiaľsi čerpať sily.
Silou veriacich je Boh. On nám dáva všetko, čo potrebujeme, aby náš život bol plodný a prinášal úrodu. Bez Boha nemôžeme urobiť nič.
Tajomstvo „úspechu“ ľudského života spočíva v spojení s Bohom, v zjednotení s ním. Ježiš hovorí: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia“. Ak chceme, aby náš život prinášal bohatú úrodu, musíme ho prežívať v zjednotení s Bohom.
Pondelok V. veľk. tyžd.
Jn 14, 21-26 „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo...“
Ježiš pozná všetky tajomstvá nášho srdca a varuje nás, aby naša viera nebola zdanlivá a povrchná, aby nebola vierou slov a deklarácií. To by bolo príliš málo, lebo slová môžu byť krásne, no prázdne.
Slová sú dôležité, no oveľa dôležitejšie sú činy, ktoré potvrdzujú pravdivosť ľudských slov.
Nestačí hovoriť Bohu, že ho milujeme. Krásne slová treba potvrdiť skutkami a životom. Milovať znamená žiť podľa prikázania lásky a nie podľa slov o láske.
Utorok V. veľk. tyžd.
Jn 14, 27-31a „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec...“
Ježiš nám hovorí o svojom poslaní. Jeho úlohou je objaviť svetu Otca a zvestovať evanjelium lásky. Ježiš má ukázať svetu, že miluje svojho Otca a preto robí to, čo mu povedal Boh.
Pravá láska nie je spojená so slovami ale so životom, so skutkami. Ježiš nielen hovorí o svojej láske k Bohu, ale ju potvrdzuje predovšetkým svojím životom. Dáva nám príklad, ako máme konať my.
Dôkazom lásky nie sú slová, ale skutky. Ak chceme presvedčiť svet, že milujeme Boha, nehovorme o láske, ale konajme podľa Božej vôle a podľa jeho prikázaní.
Streda V. veľk. tyžd.
Jn 15, 1-8 „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne...“
Ježiš je úplne zjednotený so svojím Otcom a vďaka tomu prináša ovocie. Podobne je to aj s nami.
Nie sme schopní prinášať ovocie sami od seba. Potrebujeme priame napojenie na Boha. Potrebujeme byť zjednotení s ním tak, ako je s ním zjednotený Ježiš.
Ježiš povedal: „Ostaňte vo mne“. Ponúka nám priateľstvo. Od toho, či prijmeme jeho pozvanie, závisí, či bude náš život plodný.
Život napojený na Boha je našou jedinou šancou, aby sme mohli konať dobrá skutky a prinášať ovocie.
Štvrtok V. veľk. tyžd.
Jn 15, 9-11 „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás. Ostaňte v mojej láske!...“
Ježiš nás pozýva k priateľstvu. Ponúka nám viac ako priateľstvo — ponúka nám lásku na vzor tej lásky, ktorá ho spája s Otcom. Hovorí: „Ostaňte v mojej láske“.
Aby sme mohli ostávať v láske, niekto nám ju musí dávať. Ježiš to naozaj robí. On nás miluje nekonečnou, bezhraničnou a nezištnou láskou a pozýva nás, aby sme na jeho lásku odpovedali svojou láskou.
Ježiš si nenecháva pre seba lásku, ktorú dostáva od svojho Otca, ale ju dáva nám, ľuďom: „Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás“. V Ježišovi Kristovi sme milovaní Otcovou láskou.
Aká je naša odpoveď na túto lásku?
Piatok V. veľk. tyžd.
Jn 15, 12-17 „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem...“
Každý človek by chcel byť priateľom Boha. Boží Syn, Ježiš Kristus, nám to umožňuje a ponúka nám priateľstvo.
Ježiš nás nazýva svojimi priateľmi, no nie bezpodmienečne. Sme jeho priatelia, ak robíme to, čo nám prikazuje, ak plníme jeho vôľu. Ježiš hovorí: „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem“.
S priateľstvom je to tak isto, ako s vierou — nie je založená na slovách, ale na činoch, na životnom postojí človeka. „Nie ten, ktorý hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto plní Božiu vôľu“. Nie ten je Ježišovým priateľom, ktorý sa tak nazýva, ale ten, kto robí to, čo chce Ježiš.
Činy sú dôležitejšie ako slová. Činy potvrdzujú pravdivosť slov.
Sobota V. veľk. tyžd.
Jn 15, 18-21 „Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako vás...“
Ježiš prišiel k nám ako človek. V plnosti prežil ľudský život. Zakúsil radosti aj smútok, prijatie aj odmietnutie. Nič pre neho nebolo cudzie. Prežil všetko.
Často sa sťažujeme na svoj osud. Myslíme si, že sme nepochopení, odmietnutí, prenasledovaní. Musíme vedieť, že Ježiš bol prvý, ktorý to skúsil. On pre nás a za nás prežil všetko.
Nasledovať Ježiša znamená nielen kráčať v jeho šľapajach, nielen prežívať to, čo prežil On. Nasledovať Ježiša znamená prežívať všetko takým spôsobom ako On.
Tam, kde je Ježiš milovaný, budeme milovaní aj my. Tam, kde je Ježiš odmietnutý a prenasledovaný, odmietnutí a prenasledovaní budeme aj my. Taký je náš osud. Taký je osud Ježišových učeníkov.
Nedeľa VI. veľk. tyžd.
Jn 15, 9-17 „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov...“
Ježiš nám dal všetko. Dal nám seba samého a položil za nás svoj život. Úplne sa nám daroval.
Človek môže obetovať pre druhých všetko, celý svoj majetok, a neznamená to ešte nič, pretože dáva to, čo síce patrí jemu, ale nie je jeho súčasťou. Človek, dáva druhému svoje srdce a svoj život — dáva seba samého, dáva všetko, čo má. Taký dar je možný len vďaka láske.
Ježiš násmiluje a daroval nám seba. Veľmi často hovoríme, že milujeme Ježiša. Čo všetko sme mu darovali? Darovali sme mu seba? Darovali sme mu svoj život?
Láska a priateľstvo sú o darovaní seba. O ničom inom.
Pondelok VI. veľk. tyžd.
Jn 15, 9-17
„Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo...“
Počas svojho pozemského života Ježiš zhromaždil okolo seba zástup učeníkov, spomedzi ktorých si vyvolil apoštolov, a poslal ich, aby celému svetu hlásali radostnú zvesť evanjelia. Na prvý pohľad sa to zdá prirodzené a logické.
Lenže Ježiš všetkých svojich učeníkov do istej miery urobil apoštolmi. Všetkých ich poveril dôležitou úlohou: mali nielen hlásať evanjelium (to by bolo príliš ľahké), ale predovšetkým tak žiť, aby ich život prinášal ovocie.
„Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo“ — to je prvá a základná úloha Ježišových učeníkov, Ježišových apoštolov. To je aj naša úloha.Najdôležitejšie nie sú slová, ktoré hovoríme o Ježišovi, o Bohu, o viere. Najdôležitejšie je, aby náš život bol plodný — aby sme prinášali ovocie. Ovocie, ktoré po nás zostane.
Utorok VI. veľk. tyžd.
Jn 16, 5-11 „Ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám...“
Sú to posledné chvíle Ježiša na zemi, posledné chvíle, ktoré trávi so svojimi učeníkmi. Ježiš otvorene hovorí o svojom odchode z tohto sveta, o svojom návrate k Otcovi. A sľubuje učeníkom Tešiteľa, Ducha pravdy, ktorý im pripomenie všetko a „ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd“.
Prísľub zoslania Ducha Svätého je pre učeníkov útechou pred blížiacim sa Ježišovým odchodom. Je istotou, že ich Majster ich nenechá samých, ale bude s nimi a stále ich bude viesť cestou pozemského života.
Vo sviatosti krstu a birmovania aj my sme prijali Ducha Svätého. Aj na nás sa splnil Ježišov prísľub. Duch Svätý je pre nás darom zmŕtvychvstalého Pána.
Počúvam jeho vnuknutia? Nechám sa mu viesť?
Streda VI. veľk. tyžd.
Jn 16, 12-15 „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“
Ježiš prisľúbil učeníkom, že po svojom odchode z tohto sveta pošle im Ducha Svätého, Ducha pravdy. On pripomenie učeníkom všetko, čo hovoril Ježiš a uvedie ich do plnej pravdy.
Všetci ľudia hovoria, že túžia po pravde a chceli by poznať pravdu. Hovoria... Lebo len málo je tých, ktorí by chceli poznať plnú pravdu o sebe, o svojom živote. Bojíme sa prijať pravdu o nás samých.
Duch Svätý nám zjavuje pravdu, ktorá nás neničí, pravdu, ktorá nás oslobodzuje. Pravda o nás, o našom živote, o našom vnútri nás otvára na prijatie Boha.
Štvrtok VI. veľk. tyžd.
Mk 16, 15-20
„Bol vzatý do neba a zasadol po pravici Boha...“
Nanebovstúpenie Pána nám zjavuje pravdu o vzťahu a vnútornej relácii Ježiša so svojím Otcom.
Ježiš po skončení svojho pozemského života odchádza k Otcovi. Odchádza nie preto, žeby chcel opustiť svojich učeníkov. Odchádza, lebo miluje Otca a chce byť s ním.
Sme pripútaní k nášmu pozemskému životu, k tomu všetkému, čo je nám blízke a drahé. Musíme si však uvedomiť, že to, k čomu sme pripútaní je len dočasné, lebo aj my patríme Bohu — takisto ako Ježiš.
Naša vlasť je v nebi. Tam je náš domov. Domov je tam, kde je Otec.
Piatok VI. veľk. tyžd.
Jn 16, 20-23a „Váš smútok sa premení na radosť...“
Od istého času Ježišovi učeníci prežívali sklamanie a smútok. Ich Majstra zajali, odsúdili a zavraždili. Apoštolom a učeníkom sa zrútil svet. A potom prišla nádej, keď počuli, že Ježiš vstal z mŕtvych a istota, keď sa s ním stretli. Znova prišlo sklamane a smútok, keď Ježiš odišiel k Otcovi.
Ježiš prisľúbil učeníkom Ducha Svätého, Ducha Tešiteľa a povedal im, že sa ich smútok premení na radosť...
Taký bol osud všetkých Ježišových učeníkov. Aj my žijeme na hrane — medzi smútkom a radosťou, medzi sklamaním a istotou.
Pokiaľ budeme žiť s Ježišom, vždy budeme mať vnútornú radosť a istotu, lebo On je s nami.
Sobota VI. veľk. tyžd.
Jn 16, 23b-28 „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to...“
Ježiš je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Prišiel na svet, aby nás zmieril s Otcom. Chce nás, ľudí, spájať s Bohom. Povedal: „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to“.
Ježiš je cesta, ktorá nás vedie k Otcovi. Jediná cesta spájajúca nebo so zemou.
Naše zjednotenie s Ježišom je pre nás zárukou, že nájdeme cestu k Bohu a dosiahneme cieľ nášho života – zjednotenie s Bohom.
Prosme teda – skrze Ježiša – a Boh nám to dá.
Nedeľa VII. veľk. tyžd.
Jn 17, 11b-19 „Ako ty si mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta...“
Ježiš nám pripomína, aké je naše kresťanské povolanie a poslanie. Našou úlohou nie je uzatvárať sa pred svetom, ale ísť do sveta a hlásať svojím životom Kristovo evanjelium.
Ježiš nás posiela do sveta, aby sa rozširovala pravda jeho náuky. Ak to neurobíme my, jeho učeníci, kto to urobí?
Naším poslaním je nasledovať Ježiša. Ako on bol Otcom poslaný na svet, tak aj my máme s odvahou ísť do sveta.
Otec nenechal Ježiša samého. Ježiš nenechá nás samých.
Našu úlohu môžeme plniť s odvahou a istotou, lebo Ježiš zvíťazil pre dobro sveta.
Pondelok VII. veľk. tyžd.
Jn 16, 29-33 „Hľa prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samého...“
Od začiatku verejného účinkovania k Ježišovi prichádzali ľudia. Niektorí z nich hneď odchádzali, iní ostávali, no Ježiš bol vždy obklopený ľuďmi, vždy bol pri ňom zástup a nikdy nebol sám.
No prišla chvíľa, v ktorej aj tí, čo stále boli s ním odišli a nechali ho samého. Bola to chvíľa umučenia a smrtí na kríži. Samota Boha bola vtedy priamo neznesiteľná.
My, ľudia, máme istotu, že Boh nás nenechá samých a vždy bude s nami. Boh, ktorý je nám vždy verný, sám je odkázaný na našu ľudskú vernosť.
Utorok VII. veľk. tyžd.
Jn 17, 1-11a „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista...“
Večný život, ktorý je nám prisľúbený — kto po ňom netúži? Všetci raz chceme zaujať nám pripravené miesto v nebi. No občas sa nám zdá, že to záleží len od nás, že to my — svojou snahou, svojím úsilím, svojou prácou — rozhodujeme o tom, či dosiahneme spásu.
Spása a večný život nezáleží len od nás. Pravdu povediac, vôbec nezáleží od nás. Večný život je nezaslúženým darom, ktorý dostávame od Boha.
„Večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“.
Nedosiahneme spásu bez poznania Boha. Nedosiahneme spásu bez zjednotenia s Ježišom Kristom.
Streda VII. veľk. tyžd.
Jn 17, 11b-19 „Otče (...) aby boli jedno ako my...“
Ježiš svoju modlitbu za Cirkev a učeníkov začína prosbou za jednotu: „Otče (...), aby boli jedno ako my“.
To je najväčšia túžba Ježiša Krista, aby jeho učeníci boli zjednotení, dvojnásobne zjednotení — s Bohom a medzi sebou.
Ježiš nám dáva vzor a mieru jednoty. Chce, aby sme boli zjednotení tak, ako On je jedno s Otcom: „aby boli jedno ako my“.
Rozdelenie a nesvornosť Ježišových učeníkov je azda tým najväčším problémom Cirkvi. Dnešný svet potrebuje jednotu. Aj Cirkev potrebuje jednotu. No uvedomme si, že nie je možná jednota ľudí bez ich zjednotenia s Bohom.
Štvrtok VII. veľk. tyžd.
Jn 17, 20-26 „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja...“
Ježiš prišiel na svet, aby nás zmieril s Bohom. Zomrel, vstal z mŕtvych a vystúpil k Otcovi, aby nám pripravil miesto v nebi. Túžbou Ježišovho srdca je, aby sme zaujali toto miesto: „Chcem (...), aby boli so mnou tam, kde som ja“.
Je naša túžba totožná s Ježišovou túžbou?
Boh chce naše šťastie. On chce, aby sme boli spasení. Čo chceme my? Záleží nám na našej spáse?
Piatok VII. veľk. tyžd.
Jn 21, 15-19 „Miluješ ma?...“
Rozhovor Ježiša s Petrom je pre nás veľmi inšpirujúci. Ježiš sa nepýta, či je Peter verný, nepýta sa, či je pripravený, nepýta sa, aký má životný plán. Ježiš sa pýta, či ho Peter miluje. Až potom, keď trikrát počuje, že áno, mu povie: „Poď za mnou“.
V rozhodujúcich chvíľach nášho života sa Ježiš takisto nepýta na nič iné — len na lásku. Lebo chce, aby tí, ktorí ho nasledujú, zároveň ho aj milovali.
Vo viere a nasledovaní Krista je najdôležitejšia láska. Iba ten, kto miluje, môže Ježiša nasledovať.
Sobota VII. veľk. tyžd.
Jn 21, 20-25 „To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo (...). Jeho svedectvo je pravdivé...“
Keď sa po Ježišovom zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení farizeji pýtali, prečo hovoria o Ježišovi, oni povedali: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli“. Učeníci pochopili, že ich prvou a základnou úlohou je vydávať svedectvo.
Učeníci pochopili to, čomu my ešte stále nerozumieme. Nám sa zdá, že prvou úlohou veriacich je modlitba a úkony zbožnosti. To kladieme na prvé miesto. Vieru stotožňujeme so zbožnosťou a nie so životom.
Viera sa nemôže oddeliť od života. Viera a život sú jedno. Sú úzko a nerozdeliteľne spojené. Veriť znamená vydávať svedectvo.
|
„Niet ho tu. Vstal z mŕtvych!“ Lk 24,6
Milostiplné a požehnané Veľkonočné sviatky, nádej z Kristovho víťazstva, vďačnosť a lásku voči Spasiteľovi, a radosť zo zmŕtvychvstania nášho Pána
vyprosujú salvatoriáni
Veľmi chcem, aby toto veľkonočné blahoželanie bolo čo najmenej všeobecné. Ale obávam sa, že niekoho vynechám. Nechcem povedať blahoželanie iba vám,
|
Ďalšie informácie...
|
8. decembra - salvatoriánsky sviatok |
8. decembra 1881, v Ríme, na Slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, Boží služobník, otec František z Kríža Jordan založil Spoločnosť Božského Spasiteľa. Od založenia Salvatoriánov otcom Jordanom už uplynulo stoštyridsať rokov a jeho dielo naďalej prekvitá po celom svete. Jeho vízia hnutia, v ktorom kňazi, rehoľníci a laici spoločne realizujú dielo: „aby všetci mohli spoznať jediného pravého Boha a Ježiša Krista, ktorého poslal“, zostáva hlavnou silou salvatoriánskej komunity. Táto rehola sa rozrástla a zahŕňa aj svetských salvatoriánov, ktorí skladajú sľub realizovať salvatoriánsku charizmu vo svojom živote. Salvatoriáni sú dnes prítomní na všetkých kontinentoch a v Afrike i v Ázii začal ich počet prudko rásť. S rozvojom hnutia sa rozvíja i dielo, ktoré komunita uskutočňuje, a zahŕňa školy, nemocnice, misie, farnosti, vydavateľskú činnosť, duchovnú správu nemocníc a mnoho iných apoštolátov. V krátkosti možno povedať, že prostredníctvom Jordanovej charizmy salvatoriáni využívajú „všetky spôsoby a prostriedky, ktoré im ponúka Kristova láska“, aby zaniesli lásku Božského Spasiteľa všetkým ľuďom.
Na Slávnosť Nepoškvrneného Počatia Panny Márie ďakujeme Bohu za 140 rokov existencie Spoločnosti Božského Spasiteľa a prosíme Vás o modlitbu za našu reholu.
Modlitba na príhovor bl. Františka Márie od Kríža Jordana
Pane Ježišu Kriste, Spasiteľu sveta, na orodovanie blahoslaveného Františka Jordana, ktorému si udelil dar hlbokej a živej viery, neochvejnej nádeje a heroickej lásky k Bohu a k blížnemu a tiež veľkej horlivosti za spásu duší, prosíme ťa, daruj nám hlbokú vieru a otvorené srdce, aby sme nikdy nepoľavili v spoznávaní teba a ohlasovaní Evanjelia všetkým národom. Udeľ nám tiež milosť, o ktorú ťa pokorne prosíme. Lebo, ty žiješ a kraľuješ po všetky veky vekov. Amen.
|
|
|